Kapitola 1

Zvoní telefón. Jana je síce v kúpeľni, ale pri rozlohe jej prenajatej garsónky je pri ňom o pár sekúnd. Nervózne zostane pozerať na displej. Neznáme číslo s koncovkou dvestodva. Volalo už včera. Jany sa zmocňuje úzkosť a horúčkovito rozmýšľa, kto a hlavne prečo by mal dôvod jej volať. Nič jej v tej chvíli nenapadá a naoko sa uspokojí s myšlienkou, že sú to len otravní a zjavne neodbytní pracovníci telemarketingu. Nielenže neznáša, keď jej volá cudzie číslo, ale aj ona sama ak má niekam telefonovať, je z toho celá nervózna. Zväčša takémuto číslu nezdvihne. Keď sa však to isté číslo objaví na displeji i ďalší deň, napokon hovor prijme.

„Haló?“ ozve sa neisto.

„Dobrý deň, tu je Jarmila Valková z vydavateľstva Book Office, mohla by som hovoriť s pánom Borisom Silným?“ vyhŕkol ženský hlas tak rýchlo, že vyslovené slová jej nedávali žiadny význam a otázka zostala visieť vo vzduchu nezodpovedaná. „Haló, počujeme sa?“

„A-áno, dobrý deň.“

Žena to skúsila znova a tentoraz pomalšie. „Dobrý deň. Tu je vydavateľstvo Book Office. Volám ohľadom rukopisu pána Silného.“

Janu obliala horúčava ešte viac ako pri prijímaní hovoru. Rukopis pána Silného…

„Ehm… Totižto…,“ konečne zo seba vysúkala, „práve s ním hovoríte. Ja som Boris Silný.“

Pochodovala po izbe a prehrávala si celý rozhovor odznova. Čo sa to práve stalo? Sadla si do kresla a priložila si dlane k horúcim lícam. Mala pocit, že jej snáď vzbĺkne hlava. Hlboký nádych, výdych. Upokoj sa!

Keď sa jej nervová sústava spamätala a uvedomila si, že jej volajú z vydavateľstva ohľadom rukopisu, jej rukopisu, skoro zamdlela. Ani nie zo samotného faktu, že jej volajú, ale že sa chcú stretnúť. Ako sa môže postaviť pred tie isté oči, čo čítali jej knihu? Kým na webovej stránke vydavateľstva len vyplnila formulár pod vymysleným menom Boris Silný a okrem telefónneho čísla odignorovala všetky ostatné informácie o jej osobe, tak to bolo jednoduché. Sladká anonymita internetu. A teraz má absolvovať obchodné stretnutie zoči-voči?

Len vydavateľstvo Book Office a Jana Kollárová. Iba s tým rozdielom, že ľudia v Book Office jej vidia do hlavy. Vedia, čo si myslí a čo si predstavuje. A za to sa Jana hanbila najviac.

Kapitola 2

Jana vyrastala v rodine plnej zákazov a monitorovania. Prísni a prudérni rodičia si dali záležať na tom, aby z Jany bolo poslušné dievča a za každých okolností vedela, čo sa patrí. Napríklad poslúchať rodičov na slovo. Ak nie sú poruke rodičia, tak iné autority alebo starších ľudí. Jej strýc – otcov brat – si odsedel dva roky za krádež peňazí z čerpacej stanice. Tento jeho čin hlboko ovplyvnil celú rodinu a aj Janu, ktorá vtedy ešte ani nebola na svete. Rodinné väzby boli neúprosne pretrhnuté a mosty navždy spálené. Jana nikdy nebola problémové dieťa, ale jej rodičia si predsavzali, že nikdy nesmie skončiť ako strýc Dodo. Gény sú nevyspytateľné, snáď sa na ich jedinú dcéru z jeho genetiky nič nenalepilo. Hlboko sa za to hanbili a trpeli utkvelou predstavou, že ich celé okolie za to odsudzuje. Okolie, ktoré jednak o tomto „temnom“ rodinnom tajomstve nevedelo a bolo by to aj tak každému jedno. Takto nevedomky svojej jedinej dcére spravili zo života väzenie, pred ktorým ju tak veľmi chceli ochrániť. Z Jany, ako sa od nej očakávalo, bolo bezproblémové dieťa, poslušný adolescent a vyzeralo to tak, že z nej bude milá a tichá žena. To, že Jana bola bojazlivé dieťa, nesebavedomá teenagerka, ktorá rástla v neistú ženu, už rodičia nevnímali. Na jednej strane sa veľmi túžila osamostatniť a odsťahovať z domu, no na druhú stranu si nevedela predstaviť opustiť miesto, kde sa mohla utiekať pred celým svetom. Pred vonkajším svetom sa schovávala vo svojej izbe a pred svetom doma ešte hlbšie do svojho vnútra. Niekde tam si začala schovávať aj svoje malé predstavy. Keď sa cítila v bezpečí svojho tajného sveta, na povrch jej mysle sa drali neuveriteľné príbehy…

Jana nikdy v ničom nevynikala. Pri perfekcionizme jej rodičov, ktorí doma vyžadovali dokonalý poriadok a poslušnosť, sa neraz čudovala, že nepožadujú od nej dokonalosť aj v škole. Učila sa väčšinou na dobré známky, no v ničom nebola nadaná. Nemala pre nič vášeň. Rodičia ju k nijakému záujmu neviedli a jedinú vášeň, ktorú mali oni, bola ich práca. Obaja robili v továrni na výrobu cukríkov. Bola to monotónna a fyzicky náročná práca, no milovali ju. Chodili spolu do práce, z práce, na obedy do kantíny a dokázali sa donekonečna baviť o klebetách, pokazených dávkach, strojoch alebo objednávkach. Ďalšie nadšenie prejavovali už len z prísnej výchovy ich jedináčika. Vychovať slušného občana je taká náročná práca, že nikdy nemali ďalšie dieťa. Jane bývalo často smutno a viac ako čokoľvek by si priala sprisahanca, spolutrpiteľa, priateľa. Mala kamarátky, ale vzťahy ku koncu strednej školy ochladli. Nakoľko chýbala na výletoch, chatách či diskotékach, kolektív sa utužoval bez Jany.

Rodičia vždy chceli, aby išla na vysokú školu, ale pre ňu by to znamenalo ďalšie roky závislosti od nich. Rozhodla sa pre strednú odbornú školu, po ktorej by mohla začať hneď pracovať a čím skôr sa vymaniť z ich zovretia. Vybrať si však vhodný odbor jej trvalo celú večnosť. Bola nerozhodná a vôbec nevedela, čo by ju bavilo alebo v čom by mohla byť dobrá. Netúžila byť génius alebo zamestnanec mesiaca, chcela mať len prácu, ktorú by neskazila. Vždy sa bála, že niečo pokašle a bála sa veci robiť sama, pokiaľ ich nevedela robiť na sto percent. Po nekonečnom zvažovaní sa rozhodla pre zubnú asistentku. Nemusí sama o ničom rozhodovať, nebude mať žiadnu veľkú zodpovednosť a je celkom malá šanca, že niečo pokafre. Stačí nenápadne postávať v tieni doktora, podávať mu inštrumenty a byť milá na pacientov. A ešte bude mať aj postarané o zuby!

Jane sa v škole darilo a mala najlepšie výsledky z celého ročníka. V škole aj v ordinácii, kde praxovala, ju presviedčali, nech si spraví ročnú nadstavbu na zubnú hygieničku. Sprvu to rezolútne zamietla. Už sa nastavila tak, že po škole sa odsťahuje z domu a takto by sa jej to o ďalší rok predĺžilo. Navyše, zubná hygiena, to už nie je len tak. To už by sama vykonávala zásah do pacientovho chrupu. Na to sa vôbec necítila. Tak dlho sa nevedela rozhodnúť, že prihlášku podala deň po uzávierke. Na popud jej učiteľov bola jej žiadosť akceptovaná a po roku štúdium ukončila s vyznamenaním. Prax si radšej zopakovala hneď dvakrát, aby zahnala nekonečné pochybnosti o svojich nadobudnutých schopnostiach. Školská prax bola neplatená a jediná brigáda, ktorú po večeroch mala, bolo stráženie detí. Túto prácu jej dohodili rodičia, pretože to boli deti ich kolegov či známych, čiže všetko prešlo overovacím a schvaľovacím procesom. Takto vždy vedeli, kde je, s kým je a ako dlho tam bude. Najmä, že tam nebudú žiadni chlapci, ktorí ju budú zvádzať na zlé chodníčky. Božechráň, že by robila nejakú pekelnú čašníčku a stretávala cudzích ľudí.

Nakoniec aj ten rok nadstavby jej pomohol a všetko, čo si zarobila, si odkladala, aby bola schopná osamostatniť sa. Koniec koncov to nebola vôbec zlá brigáda. Zabavila sa s deckami a keď išli spať, pozerala telku alebo surfovala na internete. Počas posledných dvoch rokov štúdia namiesto pozerania televízora po večeroch písala. Tam sa jej lepšie písalo ako doma. Aj keď bola vo svojej izbe, mala pocit, že jej rodičia majú oči a uši všade. Veľakrát sa jej pýtali, čo toľko po večeroch píše, ale vždy sa uspokojili s odpoveďou, že je to do školy. Skvelé známky boli výborné alibi a oni viac nerýpali. Vždy, keď si predstavila, že jej spolužiačky sú teraz spolu vonku, na diskotéke alebo na rande, utiekala sa k príbehom za zatvorenými očami. Keďže sa chcela vzdialiť od všetkého, čo pozná, vymýšľala si veci, ktoré by nikdy nedokázala povedať živej duši či vysloviť nahlas. Tieto hriešne myšlienky priznané len na papieri neboli určené pre žiadne ďalšie oči. To sa však malo zmeniť počnúc telefonátom Jarmily Valkovej z vydavateľstva Book Office.

Kapitola 3

Jana si chcela na stretnutie kúpiť nové šaty. Škoda, že nemá takú priateľku, ktorá by jej pomohla pri výbere a zakázala jej panikáriť zo stretnutia s vydavateľstvom.

Sú to dva mesiace, odkedy sa odsťahovala z domu, takže stále sa zoznamuje s novým mestom, prácou a samostatným životom. Zatiaľ tu okrem kolegov nikoho nepozná. Zúfalo sa potrebovala dostať nielen z domu svojich rodičov, ale aj z ich dosahu. Prácu si vyberala podľa počtu vzdialených kilometrov od domova. Rodičom povedala, že tu v Bratislave jej ponúkli vyšší plat ako doma, hoci to nebola pravda. Pomohli jej so sťahovaním a keď sa lúčili, mali v očiach obaja slzy. Chvíľu to vyzeralo, akoby chcel otec niečo povedať, ale hrča v krku mu to nedovolila. Aj tak nikdy nebol na sladké rečičky. Keď obaja odišli, Jana zostala vo svojom novom domove sama. Zvalila sa na posteľ a zhlboka sa nadýchla. Tak, je to tu. Som slobodná. Rodičia ju nezabudli zásobiť štyrmi krabicami cukríkov z ich továrne. Medzi nimi našla obálku. Bolo v nej srdiečkové prianie, z ktorého vypadlo päťsto eur. „Najlepšej dcére! Zostaň taká, aká si! Sme na teba veľmi pyšní. S láskou, otec a mama.“ Dojalo ju to, i keď jej na chvíľu zákerne napadlo, že si neodpustili posledný pokus o ovládanie. Zostaň taká, aká si teraz. To znamená, nikdy sa nezabávaj, s nikým sa nestretávaj, buď len taká poslušná ako doteraz. Rýchlo tieto chmáry zahnala, a nech to bolo v skutočnosti akokoľvek, bola rada za takýto nezvyčajný prejav a peniaze sa jej určite zídu.

Už celý týždeň pred stretnutím mala hnačku a pulzovalo jej v očnom viečku. Cez deň sa sústredila na prácu, ale pri akejkoľvek voľnejšej chvíli bola paralyzovaná strachom. Neustále si predstavovala, ako to bude prebiehať. Budú mať hlúpe poznámky? Budú ju odsudzovať? Dokonca sa jej snívalo, že si ju tam zavolali iba preto, aby sa jej vysmiali. Chceli vidieť na vlastné oči, ktorá chorá myseľ napíše také hlúposti. Odvtedy sa tohto pocitu nemohla zbaviť. Keďže nemala nikoho, kto by jej dodal odvahy, panika sa stupňovala a v posledné dni jej okrem ostatných príznakov začalo aj búšiť srdce.

Vychystala sa skoro ráno, ešte za tmy, pretože ju čakala päťhodinová cesta vlakom. Nemala žiadne veľké zrkadlo, v ktorom by sa videla celá, ale mala pocit, že je oblečená dobre. Kúpila si čierne šaty, ktoré mali byť po kolená, ale na jej nízkej postave jej siahali do polovice lýtok. Vrch mali upnutý, sukňa bola voľnejšia, lodičkový výstrih a rukávy po lakte.

Takýmito šatami nemôže predsa nič pokaziť, však?

Však?!

Obula si čierne lodičky na nízkom podpätku, prehodila sako rovnakej farby a malú čiernu kabelku. Make-up nikdy nenosila, chvalabohu, mala bezchybnú pleť. Dala si len riasenku. Zabudla si nalakovať nechty, tak si vzala lak so sebou, veď vo vlaku bude mať dosť času. Bledohnedé vlasy pod plecia si nechala voľne rozpustené. Zadívala sa do svojich belasých očí v malom zrkadielku a snažila sa usmiať.

„To bude dobré,“ povedala, ale znelo jej to zvláštne. „To zvládneš, Jana, dokážeš to!“ povedala hlasnejšie, akoby jej to malo dodať viac odvahy. Ešte si poslala vzdušný bozk a vydala sa na cestu. Len, prosím, nebuď dnes sama sebou.

Do mesta prišla s dostatočným predstihom, aby sa za žiadnych okolností nemohlo stať, že bude meškať. Meškanie je len pre sebavedomých. Ten trápny pocit, keď človek príde neskoro do tichej triedy či začatého mítingu, všetky tie pohľady upierajúce sa iba naňho – to by skrátka nezvládla. Preto nikdy, nikdy nemešká. Dala sa taxíkom zaviezť priamo k vydavateľstvu a po zvyšné dve hodiny, ktoré jej zostávali, sa túlala po meste. Najskôr sa však zastavila v reštaurácii. Hoci bol čas obeda, mala taký stiahnutý žalúdok, že zvládla iba raňajkové menu. Horúca káva a teplý čerstvý croissant pri pohľade na zapĺňajúce sa košické ulice ju trocha upokojil.

Pozri sa na tých ľudí. Každého dnes čaká nejaký boj. Aj omnoho horší ako teba. Tak nebuď taký posero a vzchop sa! Všetko bude v poriadku, budeš super a dopadne to skvele!

Prechádzala sa a obzerala si výklady obchodov, ktorými bojovali o zákazníka. Zastavila sa u obuvi a skúmala aktuálne módne trendy, keď si zrazu uvedomila, že na ňu niekto pozerá. Bol to jej vlastný odraz vo výkladnej skrini. Mladé dievča v rozpuku mladosti ovešané čiernymi hábami od hora až nadol. Niežeby bolo na jednotlivých kúskoch niečo zlé, ale skrátka chýbal tomu šmrnc. Spredu vyzerala ako školáčka na pohrebe a zozadu ako babka na pohrebe. Čierny outfit silno kontrastoval s kožou ešte bledšou ako zvyčajne. Keď sa dvere obchodu otvorili a vyšiel z nich mladý muž, Jana vpochodovala dnu ako robot a myslela len na to, že nesmie prísť na stretnutie ako smrtka. Odchádzajúc o osem centimetrov vyššia a o pár desiatok eur ľahšia si to namierila rovno do neďalekého nákupného centra. Vyhľadala parfumériu, kde sa dala zdarma nalíčiť, dokonca si kúpila červený rúž, ktorý mala teraz na perách a ktorý jej ladil s novými lodičkami. V obchode s oblečením zaliezla do kabínky a snažila sa zhodnotiť, o koľko sa jej výzor zlepšil. S vysokými podpätkami sa zvýraznili pekné krivky a to, že šaty jej siahali pod kolená zrazu nevyzeralo tak hlúpo. Make-up nebol síce nijako oslnivý, ale aspoň už nevyzerala tak bledo a vystrašene. Teraz mala presne ten šmrnc, ktorý jej chýbal. Vyzerala a aj sa cítila lepšie psychicky, no fyzicky jej dávali lodičky zabrať. Napokon sa vybrala na schôdzku s vydavateľstvom takým tempom, akým jej topánky dovolili.